Idem sa pozriet von. Pri zemi je dost sparno, nic sa nehybe, ale podla strmov vidno, ze nad nami je dost silne prudenie. Zrazu sa ozyva skolsky vystrazny system. Automaticke hlasenie hovori o “tornado warning” pre University of Alabama. Musime zist na najnizsie poschodie. V lokalnej televizii ukazuju rotacie vzduchu, a kam sa pravdepodobne budu posuvat. Tito “weather people” maju sledovanost iba v case krizy, ale su to profici. Pocitacove projekcie sa striedaju s fotkami a videami, co ludia poslali do studia. Sedime v miestnosti, telka v pozadi, my sa bavime a robime ulohy. Taketo vystrahy nie su nic nezvycajne. Vydavaju sa skoro kazde dva tyzdne. Vonku sa spusta silny dazd.
Vypadol prud, ale budova ma generator, vsetko je osvetlene, aj wifi funguje. Zapiname lokalnu TV stanicu s pocasim na notebookoch a zacinaju aj prichadzat spravy od spoluziakov, ze Tuscaloosa bola zasiahnuta tornadom a vraj aj univerzita. Vidime zabery tornada, vraj kategoria 5 a asi milu siroke. Prve informacie o skodach su nepresne. Nevieme, kto z nas ma este domov a kto nie. Treba este pockat na dalsiu vlnu, ma prist o hodinu a potom domov – alebo aspon na adresu, kde domov povodne stal.
Zrazu vieme, ze sa stala katastrofa. (neskor sa dozvedame ze najvacsia od Katriny… este stale prebiehaju zachranne prace). Nieco nepredstavitelne. Miesta, ktore doverne poznam su prec. Krajina na nespoznanie. Tam kde predtym boli stormy su len utrhnute kmene. Kde bolo centrum mesta, hlavna dopravna tepna, su len kopky ruin. Majitelia bezradne stoja, niektori sa prehrabavaju v tom, co zostalo z ich zivobytia v marnej snahe najst nieco – hocico.
Vidiet ludi, ktori prisli o svojich blizkych a svoje domy bezradne bludit po pozostatkoch ulic, je na zaplakanie. Je to strasne. Tornado nie je ako hurikan alebo zaplavy, ktore nicia velke uzemia. Tornado si vyberie cestu, ktorou pojde. V Tuscaloose mala tato cesta destrukcie dlzku 3-4 mile. Vsetko, co sa postavilo tomuto tornado do cesty bolo znicene a vsetko mimo zostalo nedotknute. Niektori boli stastlivejsi ako ini. Tazko popisat pocity, ktore clovek preziva, ked sa mu ulavi, ze este ma strechu nad hlavou, ale pozrie sa vpravo a kde bolo mesto plne skol, domov, obchodov a obchodikov, kde kamarati byvali a znami mali pracu je len pustina plna malickych ludi hladajucich pomoc.
